Olymp

Daidalos A Ikaros

 

V tých dávnych, pradávnych časoch nebolo v Aténach ani v celom Grécku väčšieho umelca ako Daidalos. Bol staviteľom i sochárom a vedel podivuhodne spracúvať kov i drevo. Kto uzrel jeho stavby, pochyboval, či je to dielo človeka, alebo nesmrteľného boha. O jeho sochách sa vravelo, že žijú ako ľudia.
Často bolo Daidala vídať medzi stĺpmi rozostavaných chrámov, obklopeného húfom učeníkov z najvznešenejších aténskych rodín. Ale najšikovnejší z jeho učeníkov nemal vznešených a mocných rodičov. Najnadanejším bol chudobný syn Daidalovej sestry Talos. Zatiaľ čo ostatní chlapci mali po otcoch zvučné a slávne mená, Talos si vedel presláviť meno sám. Nemal viac ako dvanásť rokov, a už vynašiel hrnčiarsky kruh. Všimol si zubatú chrbticu v tele rýb a podľa jej vzoru zhotovil prvú pílu. Podarilo sa mu aj spojiť klbom dve rovnako dlhé železné ramená a zostrojiť tak kružidlo.
Raz si Daidalos prezeral stavbu nového paláca a vypočul, čo si rozprávajú robotníci na druhej strane steny.
“Veríš, že Daidalos je najväčší umelec na svete?” povedal jeden.
“Talos bude väčší umelec než Daidalos, len počkaj, až dorastie,” povedal druhý.
Daidala roztrpčil rozhovor robotníkov. Bol zvyknutý, že o jeho prvom mieste medzi umelcami nik nezapochyboval. Od tej chvíle sa nemohol na Tala ani pozrieť. Učenlivý chlapec vedel už toľko, že Daidalos tušil bezpečne jeho nadchádzajúcu slávu. V duchu videl aj žiariacu hviezdu svojej slávy a zdalo sa mu, že pohasína.
Talos nechápal, prečo sa strýko naňho zlostí a prečo ho karhá. Preto bol rád, keď ho Daidalos navečer vyzval na prechádzku. Ale strýc iba na chvíľu skryl nenávisť, aby mu mohol vykonať hrozný skutok. Vylákal Tala na aténsky hrad a v hustnúcej tme ho zrazil z hradieb.
Po čine zostúpil pod hradby a chcel Talovu mŕtvolu zahrabať, aby zahladil všetky stopy. Márne ju hľadal. Bohyňa Aténa zachytila padajúceho chlapca, ktorého si pre jeho šikovnosť a usilovnosť obľúbila. Zachytila ho v lete a premenila na vtáka, na čajku. Dodnes sa čajka bojí výšok, lieta nízko a hniezdi na zemi, na lúkách v malých jamkách. Je opatrná a varuje pred nebezpečenstvom aj okolitých vtákov.
Daidalov zločin neostal utajený. Nejaký neskorý chodec uvidel, čo sa stalo, a udal páchateľa. Daidalos vedel, že neujde trestu, preto včas ušiel aj so synčekom Ikarom na ostrov Krétu.
Krétsky kráľ Minos uvítal s radosťou na svojom hrade slávneho umelca. Hľadal práve staviteľa, ktorý by mu postavil mimoriadne väzenie pre obludu Minotaura. Minotauros mal hlavu býka a telo obrovitého človeka. Ukrutný kráľ ho živil ľudskými obeťami.
Daidalos vymyslel pre Minotaura nevídanú stavbu, bludisko. Zástupy otrokov lámali kameň, pritesávali trámy a vztyčovali múry. Stavali od skorého rána do noci. V obrovskom bludisku sa chodby križovali, zahýbali, stáčali a rozvíjali ako klbko hadov. Uprostred týchto temných a kľukatých ciest mal byť netvor zatvorený. Posledný sa do spleti chodieb vybral Daidalos odstrániť značky, podľa ktorých mohol človek nájsť východ z bludiska. Vo svojej podivuhodnej stavbe temer zablúdil.
Kráľ Minos vystrojil na počesť staviteľa veľkú slávnosť. Ale sláva a pocty i dary nebudili v Daidalovi túžbu ostať na ostrove. Nepáčilo sa mu u krutého a panovačného kráľa. Túžil po vlasti. Denne chodieval večerami so synom Ikarom na pobrežie a díval sa cez šíre more až na obzor, kde v súmraku splývala obloha s vodnou hladinou. Tam, kdesi v diaľke, ležala Daidalova vlasť. Spočiatku dúfal, že sa na vlnách ukáže loď, ktorá ho odvezie domov. Nijaký koráb sa však neodvážil odviezť z ostrova niekoho, komu kráľ nedovolil odplávať. Namiesto lodnej plachty prinášajúcej spásu vídal Daidalos stále ten istý obraz: pusté more, skaly a kŕdle vtákov vznášajúcich sa nad vodou.
Slávny staviteľ závidel vtákom ich slobodu. Nepoznajú hraníc a prekážky, preletia hory i more. Dňom i nocou myslel na vtáky a nemohol spať.
Kreslil si ich krídla, sledoval ich let a tajne pripravoval útek. Obstaral si perá rôznej veľkosti a jednej noci, ukrytý pred ľudskými zrakmi, dal sa do práce. Ľanovou niťou zväzoval k sebe perá od najkratšieho po najdlhšie. Spájal ich voskom a vosk s perím máličko zahol. Daidalov výtvor tým dostal tvar perutí. Dvoje veľkých krídel vyrobil pre seba a dvoje menších pre Ikara.
S uspokojením si prezeral hotovú prácu. “Kráľovi patria koráby,” pomyslel si, “ale mne patrí vzduch.”
Na druhý deň včasráno Daidalos prebudil Ikara. Najprv si sám pripäl krídla, rozvíril peruťami vzduch a vzniesol sa do výšky. Učil Ikara používať krídla, ako skúsené vtáky učia lietať mladé. Ikaros sa pokúšal lietať ako otec a radostne sa smial, keď sa mu podarilo ľahko krúžiť nad vysokými stromami a strmými skalami.

Daidalos poučoval syna:
“Daj pozor, Ikaros, nelietaj veľmi vysoko. Slnko by ti roztopilo na krídlach vosk a opálilo by ti perie. A nelietaj ani nízko, aby ti morské vlny nezmáčali krídla. Oťaželi by ti a stiahli by ťa do hlbiny. Nelietaj ani vysoko, ani nízko, leť uprostred ako ja a nestrácaj ma z očí.”
Daidalos pobozkal Ikara a otec a syn sa vzniesli. Ako prvý letel Daidalos a neprestajne sa obzeral na Ikara. Syn letel, ako mu otec prikázal.
Pod nimi si pastieri zacláňali dlaňou zrak, dívali sa do neba a vraveli si:
“Zaiste to bohovia z Olympu letia pozrieť na zem, ako ľudia žijú.”
Rybárom na brehu sa zachveli ruky zvierajúce siete, keď uzreli vzduchoplavcov v povetrí.
Potom sa pod Daidalom a Ikarom rozprestrela morská hladina. Stretávali lode a veslári zabúdali veslovať. Udivení hľadeli za okrídlencami.
Ostrov Krétu už mali ďaleko za sebou, deň bol jasný a Daidalos, upokojený zdareným letom, začal spomínať na vlasť. Ikaros s rozkošou mával ľahkými krídlami v teplom vzduchu. Rád by sa bol vzniesol trochu vyššie, ale kým sa otec obzeral, neopovažoval sa nepočúvať. Tentoraz zabudol zamyslený otec na Ikara dozerať a Ikaros to využil.
Vznášal sa vyššie a vyššie a bol by sa od radosti nad tou výškou dal do spevu. Priblížil sa k žiariacemu záprahu slnečného boha tak blízko, že mohol obdivovať jeho zlatý voz. A slnko sálalo a rozohrievalo na krídlach vosk. Veľké žlté kvapky rozpusteného vosku kanuli do hĺbky, do mora. Voľné nite a perie, ktoré už nič nedržalo pospolu, prepustili vzduch. Ikaros mávol ešte raz holými rukami a zrútil sa s výkrikom do morských hlbín. Voda mu umlčala ústa a iskriace hrebene vín si podávali hrsť bieleho peria.
Daidalos začul výkrik, ihneď sa obrátil a volal na syna. Nik mu neodpovedal. Obrovské vzdušné priestory okolo neho boli prázdne a more pod ním pusté. Daidalos sa zniesol až nad vlny, volal a hľadal. Našiel iba roztrúsené vlhké perie.
Zdrvený otec sa pustil k blízkemu ostrovčeku, sňal si krídla a sadol na pobrežie. Presedel v zármutku celý deň a večer, keď slnko končilo dennú púť, vynieslo more na breh mŕtveho syna. Pod hviezdnou oblohou vyhĺbil Daidalos Ikarovi hrob. Na čerstvo navŕšený rov zlietol osamelý vták. To čajka prestala byť na chvíľu plachá a krikom pripomínala Daidalovi jeho dávny čin.
Ako štvaný ušiel Daidalos na krídlach z ostrova a odletel ďaleko od svojej vlasti, na Sicíliu. Tam vybudoval ešte veľa podivuhodných stavieb, aj umelé jazero a mocný kráľovský hrad na vrcholci skál, ale do smrti nenašiel šťastie a pokoj.
Ostrov, kde pochoval syna, podnes pripomína svojím menom Ikarov osud. Volá sa Ikaria.