Olymp

Orfeus

V gréckom kraji nazývanom Trácia, žil pred dávnymi rokmi slávny pevec Orfeus. Hrával na lýre a vedel k tomu tak krásne spievať, že jeho spevu nik neodolal. Aj vtáky zmĺkli a načúvali jeho piesňam a zvieratá opúšťali les a tiahli za ním. Vlk bežal popri barančekovi, líška so zajacom, a nikto nikomu neublížil. Aj hady vyliezali z dier a načúvali a kamene uhýbali spievajúcemu Orfeovi z cesty. Rieky na jeho spev ostávali stáť a ryby sa vynárali nad hladinu, aby lepšie počuli pieseň.
Ľudia ho načúvali, smiali sa i plakali, podľa toho, aký bol jeho spev. Zabúdali na starosti a museli robiť to, čo chcela jeho pieseň. Na miesta a na hostiny, kde Orfeus spieval, prichádzali aj bohovia. Zostupovali po Mliečnej ceste na zem za jeho hlasom.

Aj vodné víly Najady vystupovali z vĺn, len čo začuli Orfeov spev. Do jednej z nich sa Orfeus zaľúbil, odviedol si ju domov a oženil sa s ňou. Víla sa volala Eurydika a bola ľúbezná ako Orfeove piesne. Krátky čas žili spolu šťastní. Jedného dňa musel Orfeus odísť z domu a Eurydika ostala sama. V samote zatúžila po zelených hebkých lúkách, kde zurčia pramene a riečky. Tam bývali v trblietajúcich sa vodách jej družky Najady. Ustavične na ne spomínala a zmyslela si, že ich navštívi.
Vybehla von a tešila sa, ako svoje priateľky prekvapí. Ponáhľala sa najkratšou cestou cez lúky. Tu ju v nohe prudko zabolelo a bodavá bolesť sa jej rozliala po celom tele. Pozrela na zem a zbadala mihnúť sa v travinách jedovatého hada. V mdlobách klesla na lúku. Hadí jed bol krutý, zastavil jej srdce. Eurydika umrela a neprebudil ju ani plač jej družiek, vodných víl, ani Orfeovo zúfalstvo, keď ju opäť zazrel.
Orfeus pochoval mŕtvu Eurydiku a s ňou všetky radostné piesne. Smutno blúdil po svete a ľuďom sa pri jeho nových piesňach už iba slzy rinuli po lícach. Lístie na stromoch vzdychalo a divé šelmy vychádzali z lesných húštin s vlhkými očami.
Nikde na svete nenachádzal Orfeus pokoj. Ustavične myslel na Eurydiku a na šťastie, ktoré stratil. Čas nedokázal zmierniť jeho bolesť a smútok. Po dlhom, nepokojnom putovaní odhodlal sa zostúpiť pod zem do podsvetnej ríše, kam odchádzajú tiene zomrelých. V podsvetí vládol boh Hádes s manželkou Persefonou ľudským dušiam, ktorých telá na zemi umreli. Podsvetných bohov chcel Orfeus prosiť, aby mu vrátili Eurydiku, aby jej dovolili porušiť zákon smrti a navrátiť sa na zem medzi živých ľudí.
Orfeus sa pustil na západ, lebo tam sa kdesi v diaľke v čiernych skalách skrýval vchod do podsvetia. Šiel, a keď sa mu videlo, že zablúdil, začal smutnú pieseň o mŕtvej Eurydike. Pieseň obmäkčila aj stromy. Ukazovali mu konármi cestu a milosrdná tráva klonila steblá na stranu, kadiaľ viedla cesta do podsvetia.
Konečne zočil Orfeus rad nehybných cyprusov a množstvo čiernych skál, strácajúcich sa v sivej mlčanlivej hmle. Vnoril sa do tej mŕtvej hmly. Odrazu sa pred ním rozsvietili tri páry ohnivých očí a ozval sa divý štekot. To vítal Orfea trojhlavý pes Cerberus, strašný strážca v bráne vedúcej do podsvetia. Ucítil živého človeka. Ale Orfeus sa dal do spevu a vo všetkých troch krvavých pyskoch zmĺkol štekot. Obrovský pes si ľahol a prepustil Orfea do kráľovstva smrti. Spievajúc kráčal Orfeus zráznou cestou nadol, vyhýbal sa miestam, z ktorých šľahali plamene, ale aj plamene zmeraveli a ich žiara sa zmiernila, len čo k nim doľahol jeho hlas.
Orfeus sa vmiešal do tichého zástupu vzdušných tieňov. Všetky sa náhlili na breh temnej rieky Styx. Čoskoro prišiel čln so starcom Cháronom, ktorý prevážal sivé postavy do podsvetia. Orfeus skočil do loďky za dušami mŕtvych, ale Cháron poznal, že do loďky vstúpil živý človek. Nechcel Orfea previezť na druhý breh. Nešťastný Orfeus začal spievať a rozplakal aj starého Chárona. Už Orfea nevyháňal.
Loď prirazila k brehu a duše mŕtvych odchádzali pred súd. Ale Orfeus sa pustil hľadať vládcu podsvetia. Prešiel cez lúku, po ktorej blúdili tiene tých, čo na svete neboli ani dobrí, ani zlí, uzrel Elýzium, končinu blažených, kde sa radovali duše dobrých ľudí, i chmúrny Tartaros. Tam si v trápení a mukách odpykávali duše zomrelých zlé činy, ktoré spáchali za života na zemi. Kamkoľvek v Tartare Orfeus so spevom vstúpil, mizlo utrpenie, kým znel jeho hlas. Týrané duše zabúdali na útrapy a iba načúvali. Tieň mŕtveho kráľa Tantala zabudol na večný hlad a smäd, ktorými ho bohovia potrestali, tieň kráľa Sizyfa si na chvíľu odpočinul od namáhavej a márnej práce.

Uprostred kráľovstva mŕtvych sedel na čiernom tróne vládca podsvetia, zamračený Hádes. Čierne vlasy mu splývali na čelo a v bielej tvári svietili chladné oči. Pri ňom sedela Persefona v čiernych šatách a jej tvár z nich vystupovala ako bledý mesiac z nočného mraku. Orfea zamrazilo pri tom pohľade, ale jeho ľúbosť bola silnejšia ako strach. Zaspieval pred mocnými vladármi. Spieval o svojej ľúbosti k Eurydike a o smrti, ktorá predčasne odviedla jej dušu do ríše snov. O svojej bolesti spieval, o smútku bez konca a bez hraníc. Prosil bohov podsvetia, aby mu dovolili odviesť Eurydiku späť na zem. Veď aj tak nik zo smrteľníkov neujde poslednej ceste do ich panstva. Aj Orfeus s Eurydikou prídu raz do ríše mŕtvych. Hádes i Persefona dojatí počúvali Orfeov spev. “Splním ti želanie,” povedal Hádes, keď Orfeus dospieval, “Eurydika sa môže vrátiť medzi živých ľudí. Ty sa však cestou z podsvetia za manželkou neobzeraj. Ak sa za ňou obzrieš, kým vyjdete na zemský povrch, zmizne ti, vráti sa medzi tiene a už ju neuvidíš.”
Orfeus radostne poďakoval a na pokyn vládcu podsvetia sa pomaly priblížil Eurydikin tieň, aby nasledovala manžela hore na svet.
Išli známou cestou, vstúpili na Cháronovu loď a dali sa previezť.
Kráčali krajinou nesmierneho ticha. Orfeus šiel napred a načúval, či nepočuje za sebou Eurydikin krok. Počul iba svoje kročaje a zachvátila ho strašná úzkosť. Možno sa Eurydika oneskorila, nepozná cestu a zablúdila v podsvetí, možno sa jej prihodilo niečo zlé. V strachu zabudne Orfeus na sľub a obráti sa. Pred zrakom sa mu rozplynie Eurydikin obraz a milovaná žena umiera po druhý raz. Ľahký vánok sa dotkne Orfeovho čela ako posledný bozk a potom stojí na ceste uprostred ticha sám a sám. Zúfalstvo prepadne Orfea, beží po ceste nadol ako šialený, volá Eurydiku a bez dychu dobehne k Cháronovmu člnu. Ale tentoraz márne prosí prievozníka, aby ho previezol na druhý breh.
Sedem dní blúdil Orfeus po brehu podsvetnej rieky a skúšal dostať sa znova do kráľovstva smrti. Sedem dní mu boli pokrmom iba slzy. Všetko bolo márne. Smutno sa vrátil späť na zem a odišiel do pustých vrchov. Na holej horskej planine spieval skalám a vetru o svojom nešťastí. Stromy v údolí ho počuli a dali sa do pohybu za jeho hlasom. Kým Orfeus dokončil pieseň, stál okolo neho hustý háj. Holý svah vrchu sa zazelenal húštinami a vtáctvo a zver sa usadili v mladom poraste. Orfeus spieval a jeho pieseň krúžila nad vrchovcami stromov a vietor ju roznášal k ľudským príbytkom. Kdekoľvek ju ľudia počuli, zmĺkli a s pohnutím načúvali.
Vtedy sa po kraji potuloval zástup bakchantiek, ctiteliek boha vína a Bakchovej bujnej veselosti. Opité a pološialené vtrhli ženy do hája, v ktorom Orfeus spieval žalostné piesne. Jeho smutný spev podráždil rozjarené ženy a jedna z nich doňho hodila tyrzos, palicu obkrútenú viničom; iná zodvihla kameň a hodila do pevca. Ale tyrzos i kameň dopadli pred Orfea, zrazené mocou jeho spevu. Zdivené ženy začali zdvíhať kamene jedna za druhou a v ich kriku zanikal Orfeov spev. Až potom zasiahli kamene cieľ a sfarbili sa Orfeovou krvou. Spev zamĺkol a zhasol s jeho životom. Bakchantky, opojené zlým skutkom, pobili aj zver, ktorá Orfea obklopovala a ešte sa neprebrala z očarenia.
Zvesť o Orfeovej záhube sa rozniesla po celej zemi. Netrúchlili za ním iba ľudia, oplakávala ho celá príroda.
Stromy na znak smútku odvrhli lístie, skaly slzili a hladiny riek vystúpili, ako do nich stekal plač celej zeme. Lesné a vodné víly si rozpustili vlasy a obliekli čierne rúcha.
Orfeova duša zostúpila do podsvetia. Teraz sa už prievozník Cháron nezdráhal previezť pevca do ríše mŕtvych. Tieň prichádzal medzi tiene. Už z diaľky poznal Orfeus svoju Eurydiku a ponáhľal sa k nej. Mohol sa na ňu dívať i obzerať sa za ňou, nestrácala sa mu.
Boh Bakchus nenechal zlý čin bez trestu. Premenil nohy zločinných žien na korene a ich telá na kmene a vetvy, stále zmietané vetrom.
Orfeovo telo pochovali Múzy, bohyne umenia a múdrosti. Hlava, ktorú bakchantky Orfeovi odtrhli, plávala s lýrou na vlnách rieky Hebra a doplávala do mora až na ostrov Lesbos. Od tých čias spievali aj sláviky na ostrove krajšie ako inde a ostrov rodil slávnych pevcov. Aj najslávnejšia grécka poetka Sapfo sa tam narodila.
Orfeova lýra plávajúca po rieke ešte ticho znela a mŕtva hlava naposledy ticho spievala. Vlny a brehy opakovali jej tichý spev. Podnes spievajú rieky, čo si zapamätali z piesne mŕtveho Orfea.