Olymp

Perseus

 

Kráľovi Akrisiovi predpovedala veštba, že ho zabije jeho vlastný vnuk. Kráľ sa bál o život a rozmýšľal, ako by tomu zabránil. Dal zavolať všetkých otrokov, ktorí uňho pracovali, a prikázal im, aby vyhĺbili pod kráľovským hradom pivnicu a uzavreli ju železnou bránou. Do pivnice odviedol svoju dcéru Danae a bránu starostlivo zamkol. Posielal jej do väzenia jedlo, ale nepúšťal ju von, aby sa hrozná veštba nesplnila. Nárek a vzdychy väznenej kráľovskej dcéry doniesli sa až k sluchu vládcu bohov Dia. Zeus sa nad osamelým dievčaťom zľutoval, zniesol sa do pivnice ako zlatý dážď a rozžiaril podzemnú temnotu. Zamiloval si Danae a netrvalo dlho a princeznej sa narodil synček. Dostal meno Perseus.
Raz sa kráľ Akrisios prechádzal po hradnom nádvorí a začul detský plač. Najprv si myslel, že narieka vietor okolo hradných veží. Plač sa však niesol z podzemia. Prekvapený a naľakaný Akrisios sa rozbehol k železnej bráne a odomkol pivnicu. S plačom sa mu vrhla Danae okolo krku a prosila ho, aby zachoval život malému Perseovi i jej. Kráľ ju odstrčil a ponáhľal sa späť do hradu. Príliš sa bál
smrti a nepoznal zľutovanie.
Prikázal strážam dcéru i vnuka vsadiť do veľkej debny, debnu zatĺcť a hodiť do mora. Stráže poslušne vykonali rozkaz. Prv než sa zišiel deň s nocou, pohrávali sa morské vlny s debnou, v ktorej sedela nešťastná Danae, objímajúca malého Persea. Štrbinou v debnení videla iba vzdúvajúcu sa hladinu mora a penu na hrebeňoch belasých vín.
Zniesol sa večer a debna sa stále kývala na nekonečných vodách, víry ju obracali a vietor hnal k neznámemu brehu. Po nepokojnej noci, plnej strachu, zjavil sa na obzore ostrov, rástol a blížil sa. Vietor hnal debnu rovno k nemu. Na pobreží ostrova chystali rybári siete na lov a zbadali na vlnách čudný predmet. Naskákali do člnov a pritiahli debnu na piesčinu. Zvedaví, aký poklad debna skrýva, chvatne vypáčili veko. Od úžasu stŕpli. Z debny vystúpila mladá pôvabná žena so spiacim chlapcom v náručí. Bledá a chvejúca sa od prežitého utrpenia a zimy ďakovala záchrancom a povedala im, aký osud ju priviedol až ta.
Súcitní rybári sa čudovali a dali žene a dieťaťu jesť a piť. Keď sa zachránení spamätali a trochu si odpočinuli, odviedol ich najstarší rybár do mesta ku kráľovi ostrova.
Kráľ ponúkol cudzej kráľovskej dcére i jej synovi pohostinstvo. Tak žila Danae s Perseom na kráľovskom hrade a nič jej nechýbalo. Po čase šiju vzal kráľ za ženu a Perseus vyrastal v paláci ako kráľovský syn.
Na mori bežala vlna za vlnou a v kráľovstve na ostrove bežal rok za rokom. Perseus sa už dávno nehral na trávniku v záhrade, pretekal sa s ostatnými mladíkmi na cvičisku, jazdil na koni a hádzal oštep. Kráľ znepokojene pozoroval, ako Perseus mocnie. Obával sa o trón. Bolo by najlepšie, uvažoval, keby Perseus odišiel do sveta. Preto mu rozprával o drakoch a obroch a o hrdinských činoch. Perseus nadšene počúval.
“Boli slávni hrdinovia,” rozprával kráľ Perseovi, “ale ani jeden z nich sa doteraz neodvážil priniesť hlavu Medúzy.”
“A čo je to Medúza?” vyzvedal Perseus.
“Ďaleko na západe,” povedal kráľ, “tam, kde sa už začína večná noc, žijú tri sestry Gorgóny. Sú obludné, krídlaté a namiesto vlasov majú hady. Dve sú nesmrteľné a tretia je smrteľná. Smrteľná Gorgóna sa volá Medúza. Kto sa pozrie Gorgónam do nehybnej, ohyzdnej tváre, skamenie. Keby som mal hlavu Medúzy, stačilo by ju ukázať nepriateľom, skameneli by a vyhral by som každú bitku.”
Od tohto rozhovoru nemyslel Perseus na nič iné ako na Gorgóny. Lákalo ho odvážiť sa na dobrodružstvo, na aké sa ešte nijaký hrdina neodvážil. Ďalekej cesty sa nebál, a ak je Medúza naozaj smrteľná, môže nad ňou zvíťaziť ostrým mečom a pevnou rukou. Perseus nemyslel na nebezpečenstvo, myslel iba na víťazstvo.
“Pôjdem do sveta,” povedal matke, keď si všetko rozvážil, “pôjdem do sveta a prinesiem hlavu Medúzy.”
Matka sa rozplakala. Obávala sa, že sa jej Perseus z nebezpečnej cesty nevráti. Ale kráľ schvaľoval Perseovo rozhodnutie a chválil jeho silu a odvahu. V duchu sa radoval, že Perseus odíde.
Perseus neotáľal. Pripravil sa na cestu a dychtiac po dobrodružstve, ihneď vyrazil. Zapadajúce slnko mu ukázalo smer putovania. Plavil sa po mori a cestoval po súši. Razil si cestu cez ohromné lesy, plné zveri a vtáctva, prechádzal cez pohoria a brodil sa cez rieky. Dlho, predlho putoval stále na západ.
Bohyňa Palas Aténa sledovala jeho cestu. Bola vždy ochrankyňou smelých mužov a Perseova odvaha sa jej páčila. Zjavila sa Perseovi a oslovila ho:
“Si smelý, Perseus, ale iba smelosť by ti nepomohla. Treba ti vedieť, ako sa máš správať, aby si sa vrátil domov živý a zdravý. Poradím ti. Na Gorgóny nesmieš pozrieť. Ťažko by si však s Medúzou bojoval, keby si na ňu nehľadel. Dám ti preto kovový štít. Leskne sa ako zrkadlo a v ňom budeš môcť Gorgóny dobre pozorovať. Ich obraz ti neuškodí. Obyčajným mečom by si Medúze hlavu neodťal, vezmi si preto tento oceľový kosák. No predovšetkým ti treba získať od Nýmf okrídlené črievice, čarovnú kapsu a prilbu, ktorá robí ľudí neviditeľnými. Poď, ukážem ti cestu k trom starenám. Sú to sestry Gorgón a vedia, kde Nymfy žijú.”
Perseus poďakoval bohyni, zobral lesklý štít a kosák a šiel, kam mu ukázala.
V pustej kamenistej končine stála špinavá chatrč. Bývali v nej tri stareny, sestry Gorgón. Perseus už z diaľky počul, ako sa stareny vadia. Dovedna mali iba jeden zub a jedno oko. Nikdy sa nemohli dohodnúť, ktorá z nich si má zobrať oko a zub. Sotva si jedna starena zobrala oko a rozhliadla sa, už sa na ňu vrhla druhá a chcela sa aj ona pozrieť. Len čo sa oka zmocnila druhá starena, už jej ho brala tretia. A o zub sa preli tak isto.
“Kto ide?” volali stareny. Začuli Perseove kroky, ale nevideli ho, lebo sa dohadovali o oko a ani jedna
sa ho nemohla zmocniť. “Nech si ktokoľvek,” kričala prvá starena, “poď sem a rozsúď nás!” “Rozsúď nás, aby som dostala oko!” volala druhá starena. “Never,” jačala tretia, “ja som teraz na rade. Oko mám dostať ja!”
Perseus prijal z rúk starien oko a zub a povedal:
“Prečo by som vás nerozsúdil? Oko i zub si vezmem a bude po zvade.”
Stareny začali nariekať, tápali okolo seba rukami a chceli Persea chytiť. Ale bez oka boli slepé a hmatali do prázdneho vzduchu. Pochopili, že Persea nechytia, a začali prosiť:
“Vráť nám oko. Splníme ti želanie, keď nám oko a zub vrátiš.”
“Povedzte mi,” riekol Perseus, “kadiaľ sa dostanem k Nymfám, ktoré ukrývajú okrídlené črievice, čarovnú kapsu a prilbu. Keď sa to dozviem, vrátim vám oko i zub.”
“Želaj si niečo iné,” prehovárali stareny Persea. Perseus nechcel nič iné a nepovolil. Stareny sa naľakali, že by im Perseus mohol odísť a oko i zub odniesť. S bedákaním a nárekom mu prezradili cestu k Nymfám.
Perseus im vrátil oko a zub a odišiel z pustého kraja cestou, ktorú mu stareny ukázali. Čím väčšmi sa od starien vzďaľoval, tým krajší bol kraj. Sprvu sa ukázal len tu a tam chumáč trávy a potom sa už rozbehla na všetky strany zelená lúka. Osamelé a pokrútené stromy vystriedali nádherné voňavé háje a v najväčšom háji s vonnými kvitnúcimi krami tancovali na lúčke bosé Nymfy. Perseus ich požiadal o črievice, kapsu a prilbu a dobré Nymfy mu ochotne všetko priniesli.
Perseus si pripol okrídlené črievice, nasadil prilbu, ktorá ho urobila neviditeľným, a prehodil si cez plece čarovnú kapsu. Pätou sa odrazil od zeme a vzniesol sa do vzduchu. Každý Perseov krok bol ako mávnutie krídel a prenášal ho rýchle dopredu. Nič mu v lete neprekážalo. Putoval nad korunami stromov a ponad vrcholky hôr. Voňavé háje pod ním sa začali strácať, svieže lúky mizli a Perseus opäť plával nad nehostinným krajom. Černeli sa v ňom menšie a väčšie balvany zvláštnych tvarov. Niektoré mali podobu zvierat, iné mali podobu ľudí. Všetky tie balvany boli kedysi živými bytosťami. Pohľad na Gorgóny ich premenil na kameň. Aj zablúdené vtáky padali pred Gorgónami na zem. Stali sa z nich kusy čiernej skaly.
Perseus odvrátil tvár od smutného kamenistého kraja a zahľadel sa do lesklého štítu. Videl v ňom taký istý neutešený obraz a o chvíľu objavil aj Gorgóny. Spali pri mŕtvej hladine jazera. Hrozné hlavy Gorgón s klbkami hadov namiesto vlasov naháňali úzkosť aj v spánku.
“Neváhaj,” povzbudzoval Persea tichý hlas bohyne Atény, “stredná Gorgóna je Medúza.”
Perseus sa zniesol nad spiace obludy. Hady im na hlavách začali syčať, zacítili votrelca.
Perseus sa pozrel do štítu ako do zrkadla a pustil sa rovno na Medúzu. Zodvihol ostrý kosák a na jediný raz jej usekol hlavu. Z Medúzinho hrdla vyskočil okrídlený kôň Pegas, zamával krídlami a stratil sa prekvapenému Perseovi v mračnách.
Teraz bolo treba Medúzinu hlavu odniesť. Bola taká veľká, že Perseus pochyboval, či sa mu zmestí do kapsy, aj keď je kapsa čarovná. Ale kapsa prijala bremeno ako skalku a neťažila o nič viac, než dokiaľ bola prázdna. S naplnenou kapsou vykročil Perseus okrídlenou črievicou do vzduchu a vzlietol.
Šum prebudil druhé dve, tie nesmrteľné Gorgóny. Poobzerali sa, uvideli mŕtvu sestru a rozzúrili sa. Zdvihli dračie krídla, zakrúžili nad jazerom a hľadali vinníka. Hady na hlavách sa im zvíjali a výhražné sa vztyčovali. Ale Perseovi nemohli uškodiť. Bol neviditeľný, mal na hlave prilbu. Nadarmo Gorgóny zlostne brázdili ovzduším. Perseus im unikol.
Letel a tešil sa cestou, ako prekvapí matku i kráľa. Na okrídlených črieviciach bude o chvíľu doma. Vtom sa prihnal búrlivý vietor, uchopil letiaceho Persea a niesol ho opačným smerom. Perseus sa bránil, ale vietor bol mocnejší než on. Zavial ho až nad africkú pevninu.
Unavený Perseus sa zniesol do trávy. Oči ho od vetra pálili a celé telo bolelo. Bol by si rád odpočinul.
“Co tu robíš?” ozval sa nad ním hromový hlas. Na kraji lesa stál ohromný obor Atlas a nohy sa mu borili hlboko do zeme.
“Nechaj ma tu,” prosil unavený Perseus, “trochu si odpočiniem a zase poputujem ďalej.”
“Len choď, odkiaľ si prišiel,” zahučal obor Atlas. Nedôverčivo si prezeral Persea. “Možno si ideš po zlaté jablká, ktovie? Už aby si bol preč.”
Perseus sa rozhneval a zvolal:
“Za také milé pohostinstvo ťa musím obdarovať!” Odvrátil tvár a vytiahol z kapsy Medúzinu hlavu.
Len čo obor Atlas uzrel Medúzinu rozškľabenú tvár, premenil sa na skalnatý vrch. Brada a vlasy sa mu
zachytili na horských svahoch ako húštiny a les. Vrch sa rozrástol, zmohutnel a podoprel svojím hrebeňom nebesá. Podnes stojí v Afrike pohorie a volá sa Atlas.
Perseus schoval Medúzinu hlavu do kapsy, ľahol si do trávy a usnul. Spal tvrdým spánkom hrdinov, kým ho neprebudili lúče horúceho afrického slnka. Nevial ani vetrík a Perseus dúfal, že sa ešte toho dňa stretne s matkou. Pokračoval vo vzdušnej ceste. Ako letel nad zemou, kvapkali z Medúzinej hlavy kropaje krvi, presakovali kapsou a dopadali na zem. Len čo sa dotkli pevniny, menili sa na jedovaté hady. Odvtedy je v Afrike toľko nebezpečných hadov.
Urazil už pekný kus cesty, keď pod sebou uvidel zástupy ľudí. Všetci sa ponáhľali od morského brehu, akoby utekali pred zemetrasením. Perseus zostúpil z ovzdušia na zem, vmiešal sa do náhliaceho sa davu a vypytoval sa, prečo a kam utekajú.
“Nešťastie postihlo našu krajinu,” zverovali sa usužovaní ľudia Perseovi. “Naša kráľovná Kasiopea sa chválila, že je krajšia než všetky morské Nymfy. Rozhnevaný boh Poseidon poslal na celé kráľovstvo trest. Každý deň vystupuje z mora strašná obluda, ničí nám stáda a hltá ľudí. Dnes má byť oblude obetovaná aj kráľovnina dcéra Andromeda. Už ju odviedli ku skale na pobreží. Odprevadili sme ju ta, ale teraz sa náhlime preč, aby sme nevideli jej záhubu. O chvíľu sa netvor vynorí z vĺn.”
Keď to Perseus počul, bežal k pobrežiu a vzniesol sa nad more. Pri skalisku stála sputnaná Andromeda a na konci piesčiny jej kráľovskí rodičia. Kráľ s kráľovnou sa nemohli od milovanej dcéry odlúčiť.
Odrazu sa more rozčerilo a začalo vrieť. Obrovský netvor sa zdvihol od morského dna, rozbúril hladinu a ukázal Perseovi šupinaté slizké telo. Andromeda vykríkla a jej zdrvení rodičia na brehu začali nahlas nariekať. Netvor hrnul pred sebou spenenú vlnu a plával ku skale, pri ktorej si Andromeda zakrývala bielymi dlaňami zdesené oči.
Perseus sa zniesol nad netvora a netvor zúrivo chňapol za jeho tieňom, keď dopadol na hladinu. Vtom sa už pohrúžil do tela obrovského morského hada Perseov meč. Netvor vyskočil nad hladinu, ale Perseus mu na okrídlených črieviciach unikol. Znova a znova ťal Perseus do obludy, až more sčervenelo jej krvou. Had sa zmietal a bránil. Zdalo sa, že mu Perseov meč neškodí. Krvou podliate oči striehli na každý Perseov pohyb. Tie oči pripomenuli Perseovi Medúzu. Rýchle vytiahol z kapsy jej hlavu a ukázal ju netvorovi.
Obrovský had sa premenil na kameň a more ho pohltilo. Vodný vír, strmý a priepastný, označil miesto, kde sa netvor zrútil na morské dno.
Andromeda si sňala dlane z tváre a Perseus pocítil, akoby po nočnej búrke zažiarila, zornička. Odložil kapsu s Medúzinou hlavou, štít a zbrane na breh a ponáhľal sa k dievčaťu zbaviť ho pút. Nikdy nevidel krajšie dievča, ako bola Andromeda.
Už sa blížil i kráľ s kráľovnou a ďakovali smelému Perseovi.
“Želaj si, koľko chceš, zlata, striebra a drahých kameňov,” povedal kráľ, “dám ti všetko, čo budeš chcieť, a pridám otrokov a kone ušľachtilého chovu.”
“Viac než zlato, striebro a drahé kamene znamená pre mňa tvoja dcéra Andromeda,” odpovedal Perseus. “Daj mi ju za ženu, ak ma bude chcieť.”
Andromede sa mladý hrdina páčil a rada prisvedčila.
“Som rád,” povedal kráľ, “že sa o ruku mojej dcéry uchádza taký odvážny muž. Traja sme vyšli z hradu v zármutku a štyria sa ta šťastní vraciame.”
Perseus zobral zbrane a kapsu a začudoval sa. Rastliny a vetvičky, na ktorých kapsa s Medúzinou hlavou ležala, skameneli. Premenili sa na koraly. Niektoré z nich ofŕkala Medúzina krv a sfarbili sa na červeno. Koraly sa rozrastali a morské Nymfy rozmnožovali ten div pod hladinou. V morských hlbinách sa rozrástli na koralové kry.
Perseus odišiel s kráľom, kráľovnou a Andromedou na hrad a chystala sa nádherná svadba. Kráľ usporiadal pre svoj ľud slávnu hostinu a ktokoľvek prišiel do mesta, našiel plný stôl a najedol a napil sa dosýta. Na hrade hodovali poprední šľachtici s kráľom a kráľovnou a medzi nimi šťastný Perseus a Andromeda. Strieborné čaše veselo zvonili, po dome rozváňalo kadidlo a kvety a zneli zvuky lýry. Do družného hovoru, smiechu a spevu sa náhle ozvalo na nádvorí rinčanie zbraní a huk a krik boja.
Do hodovnej siene vpadol so zástupom bojovníkov bývalý Andromedin nápadník Fineus. Uchádzal sa kedysi o Andromedu, ale keď jej hrozila záhuba, nechal ju napospas netvorovi. Teraz stál proti Perseovi s oštepom v ruke a kričal:
“Idem pomstiť lúpež Andromedy! Ja som jej skutočný ženích!”
Celou silou vrhol oštep, ale netrafil Persea a oštep sa zabodol do podušky. To bol povel do boja. Fineovi bojovníci rozpútali ukrutné krviprelievanie a presila obkľúčila Persea a zátišia ho k múru.
Perseus smelo odrážal nepriateľov mečom, až sa mu zbraň v dlani rozpálila. Keď videl, že sa neubráni, zvolal:
“Ktoje môj priateľ, nech odvráti tvár,” a vytiahol Medúzinu hlavu. Nastavil ju nepriateľom a odvrátil hlavu. Všetci Fineovi prívrženci odrazu znehybneli. Ruky so zdvihnutými oštepmi stuhli na kameň a skameneli aj ruky s vystretými mečmi. Perseus prešiel húfom kamenných bojovníkov a vyhľadal Finea. Zbabelý nápadník sa skrýval, odvracal tvár a prosil Persea o milosť.
“Bol si dosť smelý prelievať cudziu krv a hubiť pokojných ľudí,” povedal Perseus, “taká smelosť si zaslúži pomník.” Nastavil Medúzinu hlavu Fineovi a Fineus zmlkol a znehybnel. Aj kamenný Fineus mal v tvári bojazlivý výraz a zbabelo sa krčil v kúte.
Perseus dlho nepobudol v ďalekej krajine. Túžil uzrieť matku. Vstúpil s Andromedou na loď a odplával na ostrov, odkiaľ pred časom vyrazil za dobrodružstvom.
Kráľ iba ťažko skryl rozmrzenosť, keď uvidel, že sa Perseus vrátil z cesty zdravý a že si priviedol mladú ženu.
“Azda si nepriniesol aj hlavu Medúzy?” privítal ho s posmechom.
“Priniesol,” odpovedal Perseus s úsmevom.
“Vedel som, že si odvážny,” povedal kráľ jedovato, “ale nevedel som, že si taký smelý luhár.”
“Kráľ, chceš vidieť hlavu Medúzy?” spýtal sa Perseus. “Neradím ti to. Kto ju uzrie, skamenie.”
“Bohovia vedia, komu si hlavu usekol,” posmieval sa kráľ, “možno baranovi alebo ovci.”
Kráľova reč rozhnevala Persea. Odvrátil hlavu, otvoril kapsu a ukázal kráľovi hlavu Medúzy. Neveriaci kráľ skamenel.
Matka sa dozvedela od služobníctva, že sa Perseus vrátil, a bežala mu naproti. Radostne objala syna a privítala sa s jeho ženou.
“Daj si pozor na kráľa,” varovala Persea, “chce ťa zničiť.”
“Už sa nemáme čoho báť,” povedal Perseus a porozprával matke, čo sa stalo.
Perseus sa stal kráľom. Žil s milovanou Andromedou a matkou na ostrove, ale starej veštbe predsa neušiel.
Spriatelený panovník pozval Persea na slávnostné hry do svojho mesta. Perseus sa na nich zúčastnil a hodil disk tak nešťastne, že padol medzi divákov a rozrazil lebku akémusi starcovi. Usmrtený starec bol Perseov ded Akrisios, ktorý dal pred rokmi vhodiť dcéru a vnuka v debne do mora. Zo strachu pred veštbou ušiel ded z hradu a blúdil v prestrojení po svete. Ale osud ho našiel a veštba sa naplnila. Hlboko skľúčený Perseus pochoval nešťastného deda a vrátil sa do svojho kráľovstva.
Múdro vládol kráľ Perseus. Čarodejné dary vrátil bohyni Aténe, iba kapsu s hlavou Medúzy si ešte nejaký čas nechal. Nijaký nepriateľ sa neopovážil vtrhnúť do jeho krajiny. Hlava Medúzy bránila sladký mier.